Milí návštevníci tejto stránky, čo si myslíte o manažérskom koučovaní?

Máte s ním nejaké skúsenosti - buď ako manažér alebo ako koučovaný zamestnanec?

Kedy by podľa vás mal manažér "prepnúť" na koučovanie? 

Často počujem, že manažér vlastne nemôže byť koučom, pretože musí svojim podriadeným zadávať ciele, ukladať úlohy a kontrolovať ich splnenie... 

Kľúčovou otázkou však už dnes ani nie je to, či môže byť manažér koučom svojich spolupracovníkov (lebo to určite môže, svedčia o tom príklady úspešných koučujúcich manažérov), ale skôr to, kedy začať koučovať. Myslím tým doslova načasovanie - teda moment, kedy "prepnúť" na koučovanie. Mnohí manažéri totiž začnú vyťahovať "koučovacie nástroje" vtedy, keď vidia, že sa zamestnancovi niečo nedarí, veci nejdú tak, ako by mali... Nejako podobne, ako keď vám doma zostane v ruke kľučka od dverí a vy viete, že práve nadišla chvíľa siahnuť po skrutkovači. 

Zdá sa to dosť logické, mám však jeden iný návrh: pozorovať, vyčkávať a trpezlivo si vystriehnuť chvíľu, kedy sa zamestnancovi niečo podarí. 
PRISTIHNÚŤ HO pri tom, keď niečo urobil LEPŠIE AKO OBYČAJNE A DAŤ MU NAJAVO, ŽE STE SI TO VŠIMLI. 
Zaujímať sa o to, AKO SA MU TO PODARILO, čo mu pritom pomohlo, VĎAKA ČOMU TO DOKÁZAL... pomôcť mu teda UVEDOMIŤ SI mechanizmy a okolnosti, ktoré predchádzali úspechu, hoci mohol byť len malý alebo čiastkový. 

Toto je jeden prvok koučovania zameraného na riešenie (Solution-focused).

Ak máte chuť, vyskúšajte a pozorujte, čo to spôsobí... 
A ak to zafunguje, podeľte sa o túto skúsenosť aj s inými.

Jednou z najobľúbenejších aktivít v našich kurzoch je tzv. klebetenie o zdrojoch. Zdrojmi pritom chápeme všetko, čo človek nosí v sebe a dokáže to využiť pri budovaní riešení - čiže jeho vedomosti, skúsenosti, schopnosti, vlastnosti, talenty, ...Môj švajčiarsky kolega, master kouč Dr. Peter Szabo, považuje za veľmi výdatný zdroj človeka jeho retrospektívnu aj perspektívnu pamäť... i keď to už môže niekomu znieť priveľmi učene :-).     

Klebetenie o zdrojoch je vlastne ohováraním obráteným naruby – teda ohováraním v dobrom. Že nám to znie čudne? Že sme v súvislosti so slovom „klebetenie“ zvyknutí spájať nedostatky a skôr negatívne vlastnosti ľudí než pozitívne?

Máme na to skutočne dosť dobrých dôvodov :-). Vyrastali sme a žijeme v kultúre, ktorá si všíma odchýlky od normy. Sme v tom starostlivo cvičení rodinnými, školskými i pracovnými autoritami. Len si spomeňte - keď sme sa správali podľa očakávaní, autority spravidla mlčali - považovali to za normálne. Ak sme sa však začali správať odlišne od očakávaní, prišla reakcia – niekto si nás určite všimol a hneď nám dal najavo, že no-no-no!

Americká terapeutka kórejského pôvodu, Insoo Kim Berg, so svojím kolegom a manželom Steve de Shazerom (jeho myšlienkam sa budem venovať niekedy nabudúce) viedli tím, ktorý pracoval opačným spôsobom ako bolo obvyklé. Namiesto toho, aby si všímali nedostatky, často nazývané aj „slabé stránky“ ľudí, sústredili pozornosť na ich schopnosti, potenciál, talenty - teda ich silné stránky, zdroje, ktoré im pomáhajú správať sa želaným, resp. spoločensky akceptovateľným spôsobom.

Na svojich kurzoch zvyknem ich prístup ilustrovať príbehom alkoholika, ktorého by pravdepodobne väčšina terapeutov liečila tak, že by diagnostikovala, čo mu chýba k tomu, aby dokázal žiť triezvym životom. Zrejme by pátrali po príčinách jeho opakovaných recidív a faktoroch, ktoré ich podporujú.

Terapeuti z tímu Insoo a Stevea obracali pozornosť na tie momenty, kedy ten človek mal možnosť sa napiť, mal k tomu všetky podmienky, a predsa to neurobil. Zisťovali, vďaka čomu to dokázal – pomáhali mu objavovať svoje vlastné vnútorné zdroje a využívať ich pre budovanie budúcich riešení. Z ich prístupu (nazýva sa prístup zameraný na riešenie) vyžaroval rešpekt, láska k človeku, prijatie, azda aj pochopenie pre jeho ľudské nedokonalosti a nedostatky.

Insoo si svojím správaním vyslúžila označenie „WOW lady“ – dokázala sa s obdivom vyjadrovať o veciach, ktoré sa iným zdali bežné. Bola majsterkou v oceňovaní ľudí, v uznanlivom postoji ku všetkému, čo dosiahli, vo vyzdvihovaní ich jedinečnosti, v neochvejnej dôvere v ich schopnosť najlepšie rozumieť svojim veciam a rozlišovať, čo je pre nich dobré a čo nie, a samozrejme v ich schopnosť hľadať a nájsť vlastné riešenia probémov. Mala vycibrený sluch na zachytávanie aj tých zdrojov, ktoré sa dali sotva tušiť...    

Zdá sa to celkom jednoduché – pozerať sa na človeka nie ako na pohár, ktorý treba naplniť, ale ako na žaluď, ktorý má v sebe všetko potrebné na to, aby z neho vyrástol krásny silný  strom. Ktovie, čo by sa stalo, keby sme sa dnes - aspoň na pár minút - pozerali na ľudí okolo seba cez takúto optiku aj my? Ak sa rozhodnete skúsiť to, dajte vedieť, čo ste zistili... :-)

Často a rada spomínam na mladú kolegyňu, ktorá s nami spolupracovala v Co/Mane ako asistentka počas prvých rokov jeho fungovania. 

Júlia, ako ju tu nazvem, sa s nami skontaktovala ešte ako študentka odboru manažment a marketing. Odporučila nám ju vedúca katedry, ktorá bola aj vedúcou jej diplomovej práce. Okrem toho, že nám popri svojej diplomovke výdatne pomohla pripraviť prvú medzinárodnú konferenciu o koučovaní, absolvovala už počas štúdia aj dlhodobý výcvik systemického manažmentu a koučovania. Vedela, že na trhu to ako koučka bude mať ťažké, pretože u nás vtedy ešte mladí kouči neboli v kurze, napriek tomu urobila nesmierny kus práce pre nás i pre seba.

Dokázala mi vytvoriť účinný back-office, ale bola mi nápomocná aj pri akciách v teréne, keď sme potrebovali skupinu rozdeliť na dve časti. Stačilo jej povedať, čo má byť výstupom danej aktivity a jednu časť skupiny som mohla prenechať na ňu - Júlia už vedela, čo má s ňou robiť. Pracovná oblasť však nebola jediná, v ktorej ma táto skvelá mladá kolegyňa každým svojím činom presviedčala o tom, že mať cieľ a ísť si za ním má zmysel. Už vtedy vedela, že chce žiť a pracovať v USA - a dnes tam je, vydatá za svojho vyvoleného muža.       

Vrátim sa však na začiatok: keď sme tvorili prvé marketingové nástroje firmy, hľadali sme aj slogan spoločnosti. Moja profesionálne deformovaná myseľ koučky a lektorky ma vždy vedie k premýšľaniu o cieľoch... Po tom, čo som napísala o Júlii, vás asi neprekvapí, že práve pri pozorovaní jej svedomitého smerovania k svojim cieľom mi prvý raz napadlo spojenie "stačí, keď viete, čo chcete".

Keď som s Júliou tento zárodok sloganu konzultovala, nevedela sa s ním stotožniť - zdal sa jej tvrdý, drzý, provokatívny. Napriek tomu aj po širokom brainstormingu medzi mnohými inými možnými sloganmi napokon toto spojenie u nás vyhralo. Doplnili sme k nemu úvod, ktorý ho zmäkčuje a zreálňuje, a tak sa veta "Na začiatok stačí, keď viete, čo chcete" stala naším krédom i okrídlenou vetou na našich kurzoch koučovania. 

V každodennej reči ľudia často hovoria o tom, čo sa im nepáči, čo nechcú... Je to normálne, bežné, prirodzene ľudské.

Možno aj vy máte niečo, čo vám vadí, prekáža, bráni vám žiť šťastne a spokojne. Ako brief koučka si trpezlivo vypočujem, čo v práci alebo súkromnom živote nechcete zažívať, lebo nemám fóbiu zo slova problém či ťažkosť, ani sa ich nesnažím eufemicky meniť na "výzva" alebo iné moderné náhradky. Veľmi skoro však odo mňa môžete očakávať jednu z najproduktívnejších koučovských otázok "A čo by ste chceli mať namiesto toho?" 

Pre začatie akejkoľvek spolupráce - koučovanie, vzdelávanie, konzultáciu - totiž potrebujem vedieť práve to, čo chcete dosiahnuť, a to dokonca dosť konkrétne. Prečo? Preto, aby sme išli rovnakým smerom a nestrácali čas niečím, čo s vaším cieľom vôbec nesúvisí... A tiež preto, že keď to budete formulovať pre mňa, možno sa prekvapíte, ako ste si to prvý raz úplne konkrétne sformulovali aj sami pre seba :-).

Do koučovania, priatelia!   

Dnes bol spustený náš nový blog. Prosím sledujte ho, budeme sa snažiť prinášať vždy aktuálne informácie. Čítať správy tohto blogu je možné aj cez RSS kanál.